Umelecká kritika

Kohúty Pavla Hajku

Ústredný motív umeleckého kozmu Pavla Hajku je ko­hút. Je to starý a známy výtvarný motív s veľmi boha­tou symbolikou, prítomný v mýtických tradíciách všetkých svetadielov v rôznych významových obmenách, i keď niekoľko významov tohto symbolu majú prevahu.

Kohút v ľudovom podaní mnohých národov je vták Slnka a ohlasovateľ svetla. Je to teda solárny vták, ktorý svojím spevom zvestuje svetlo a príchod nového dňa, zaháňajúc démonov noci. Zároveň je to výrazne mužský symbol, čo Pavel Hajko maxi­málne využíva, stelesňujúc v kohútovi mužský princíp svojho bipolárneho umeleckého sveta. Hajkov kohút je bojovný pri strážení vlastného revíra a stále ochotný k páreniu. Práve tieto vlastnosti kohúta, ako tradičného symbolu, vo svojej tvorbe zdôrazňuje Pavel Hajko.

Vďaka obrazotvornosti v priebehu času sa Pavlovi Hajkovi podarilo bohatú symboliku kohúta vydiferencovať a zúžiť. Tak sa vyhol možnej interpretácii svojich kohútov v širokom vý­znamovom spektre a potencoval iba kohúta ako stelesnenie mužského kozmického princípu. Hajkov kohút je teda démonom plodnosti, čiže falusový symbol, podobne ako je to v umeleckom kozme Martina Jonáša kukuričný šúľok. Preto sa Pavel Hajko – kanalizujúc bohatú symboliku kohúta v jednom smere – rozhodol svoje kohúty i vizuálne transformovať na obludné kohúty-falusy. Hajkove kohúty sú teda stelesnením pohlavnej žiadostivosti a hašterivosti.

I keď je dominujúci význam kohúta ako symbolu (zvestovateľ svetla, solárny vták, symbol Krista) v ľudových tradí­ciách rôznych národov pozitívny, v kresťanskom stredoveku vznikol aj negatívny význam tohto symbolu. Nehovorí sa bez dôvodu, že mladých mužov trápi kohútí démon a známe sú i mnohé magické praktiky späté s kohútom, ktoré majú po­zitívny sexuálny účinok. Verilo sa, že konzumovanie kohútích semenníkov má erotizujúce účinky a že sa ženám po ich zje­dení narodia chlapci a tomu podobné. Okrem toho, Hajkove kohúty akoby mali niečo spoločné s kedysi v minulosti vybájeným obludným živočíchom, kohútom – drakom, čiže baziliškom, ktorý na svet prišiel tak, že sa vraj vyliahol z kohútieho vajca, ktoré vysedela jedovatá ropucha. Bazilišok bol v kres­ťanskej tradícii symbolom rozkoše, jedným zo smrteľných hriechov.

Práve tieto vlastnosti kohúta ako tradičného symbolu vo svojej tvorbe zdôrazňuje Pavel Hajko. V prednom pláne Hajkových obrazov sú vždy kohúty a úzadie obyčajne tvorí záhadná, no predsa idylická krajinka s malou dedinkou a kos­tolnou vežou v diaľke. Práve to je druhý pól Hajkovho umeleckého kozmu. Je to ženský princíp, statický a zemitý.

V rovinnej krajinke – na Hajkových obrazoch – zo zeme vyčnievajú lákavé obliny ženského tela. Ide tu o personifikáciu plodnej rovinnej zeme, ktorá dáva život vďaka láske a mužskému princípu – kohútovi.

Pavel Hajko sa rozpracovaním vlastnej autentickej vý­tvarnej poetiky priradil k malému počtu kovačických maliarov, ktorí prekročili vo svojej tvorbe rámce číreho napodobovania idealizovanej skutočnosti a vďaka svojej fantázii vybudovali svoj umelecký svet, jedinečný a nezopakovateľný.

Vladimír Valentík

Kohút zaspieval a čert sa hneď na kolomaž rozlial

Ako ľud’om svitalo, kým kohútov nebolo? Každý deň si chodili po ráno na najbližší vrch, hovorí slovenská rozprávka KOCÚR , KOHÚT A KYJANICA. Na chrbte si ho nosievali, kýmkoľvek im najstarší z troch bratov nepredal vtáka, čo deň privoláva – kohúta.

KDE KOHÚT NEZASPIEVA, NIET ANI ĽUDÍ, hovorí srbské príslovie. Prítomnosť kohútav naších domácnostiach je nám už taká samozrejmá, že si jeho symbolickú mnohovýznamnosť ani neuvedomujeme, pričom ona siaha hlboko do minulosti. Tak napríklad, v Indii, odkiaľ tieto vtaky pochádzajú, kohút je atribútom slnečnej energie. V Japonskom bájosloví jeho spev láka bohyňu Amaterasu, aby vyšla z jaskyne, v gréckej mytologii prislúchal solárnym bohom Diovi a Apolonovi, ale aj lunárnym bohyniam Lete a Artemide. Aj medzi starými orientálnymi božstvami bol symbolom Atisa, solárného boha, ktorý zomrel a vstal z mrtvych. V Nordických povestiach je symbolom vojenskej bdelosti, lebo z jaseňa, stromu života, ohlasuje príchod nepriateľa.

Severoamerickí Pueblo Indiáni veria, že Slnko nám nechalo kohútov, aby nás mal kto budiť. V biblickej mytologii je kohút symbolom Krista – spolu s orlom a jahňaťom zvýrazňuje jeho solárny symbolizmus – svetlo a vzkriesenie.   V knihe Jobovej je označením múdrosti od Boha, v evanjeliách podľa Matúša a Marka predstavuje bdelost‘ a pripravenosť („ bdejte lebo neviete kedy príde čas…“ a „Tejto noci, prv než kohút zaspieva, tri razy ma  zaprieš …“ ), pripomína zradu a pokánie apoštola Petra, ako aj muky Ježišove. U starých Slovanov kohút bol demonickým zvierat’om, venovaným Svarogovi, bohovi svetla alebo Slnka. Všetky démonické bytosti noci sa údajne skrývali akonahle sa ozval kohút, traduje sa v srbskej ľudovej relégii. Inak, srbské bájoslovie zaznamenáva viaceré protikladne chápania kohúta: všeobecne je tento vták považovaný za ochrancu, nuž sa napríklad obetoval pri stavbe domu, za dobro celej dediny, alebo sa počas sťahovania do nového obydlia najprv vnášal kohút, aby domáci boli bdelí a veselí ako on.

V srbských svadobných zvykoch a agrárnych rituáloch kohút bol symbolom plodnosti – jeho krvou sa napríklad kropilo osivo pred žatvou, alebo sa na záver žatvy a mlatby kohút obetoval, aj (rituálne) jedol. Do pohanských čias siaha aj predstava, že na nebi žije biely kohút, král‘ všetkých kohútov, ktorí sa dolu ozvú až po svojom nebeskom vládcovi, krest’anstvom neskoršie ukáznena na variant že kohúty na zemi spievajú až na boží príkaz, zrovna tak, ako anjeli spievajú na nebi.

Pomerne často sa kohút zjavuje aj v slovenských ľudových rozprávkach, bud‘ ako pomocník na strane dobra, alebo ako vestník dňa. Vystupuje aj v porekadlach, prisloviach a úsloviach, kde má tiež symbolickú funkciu (Dva kohúty najednom dvore sa neznesú, Kde líška drieme, daj pozor, kohút, Zapálil sa ako kohút).

Rozmanitá prítomnost‘ kohúta v mytologických, religioznych a foklornych systémoch sprevádzaná bola aj patričnou súvekou výtvarnou produkciou, ktorú pravda, podmieňovala.

V súčasnom výtvarnom umení sa mnohovrstevná symbolika kohúta zahmlievala, ked’že z nášho povedomia mizli démoni noci, ktorých zaháňal spev kohúta. Až insitné umenie si spomenulo na tohto vtáka – v kolektívnom povedomí ľudu, odkiaľ insitní maliari spravidla pochádzajú, najdlhšie sa zachovali odtlačky stáročí. Niektorí insitní umelci urobili z kohúta svoj ústredný motív, pričom významové ťažisko posunuli z oblasti mágie na rovinu symbolizovanej erotiky a pudovosti.       

MOJE KOHÚTY zaraďujú PAVLA HAJKU medzi ochrancov tradície a bohatého motívu a zároveň uvádzajú vývinové obdobie a novú techniku v bohatom maliarovom opuse. Majú však bližšie k estetike špatného, než k tej láske na prvý pohľad, na akú sme si v insite zvykli. To im, pravda na výtvarnej hodnote neuberá. Práve naopak. Všetko je navonok tu a navonok v poriadku: aj dôverne známa krajinka s čipkou konárov, aj idylické domčeky, iba s pánom toho priestoru – kohútom – akoby niečo nebolo v poriadku. Vychudnutý, s holým hrdlom a naježený, skôr sa podobá na unaveného vojaka, ktorý všetko skúsil a všetko videl. Ale zároveň aj rozhodný a neoblomný, vták ktorý si zasadol na sám Mesiac, tento kohúl akoby ohlasoval nové ráno. Chceli by sme veriť, že aj nám, aj autorovi.

Tomáš Čelovský

Erotika a mýtická dedina Kovačica

Jestvuje jedna dedina, niekde na planéte, ktorá sa po mnohých svojich charakteroch podobá na banátsku dedinku Kovačica, má aj rovnaké meno. Tá dedinka v mnohých svojich častiach má podobné vlastnosti, má skoro rovnaký kostol, vôkol neho zoradené domčeky, podobné polia, rastliny, stromy, ľudí a zvieratá, ale má inú atmosféru, iné farby, iný rytmus. Tou dedinou panuje velikánsky kohút, silný vták pestrých farieb, silného tela, svalov a hrdla, rozkvitnutého hrebeňa a ešte silnejšieho hlasu, ktorým zobúdza obyvateľov, pozýva ich osláviť život, krásu a úrodu, ktoré sú všade vôkol ních. S tým hlasom on pozýva aj na súboj, zverejňuje svoje mužské víťazstvo, demonštruje svoju prevahu. Niekedy kohúta, predsa možno prehnane sebavedomého, zvíťazia ľudia, ženy, zaviažú ho, zavraždia, alebo ukrižujú, ale jedno je isté, on je hlavnou osobou, on je v strede všetkých dianí, okolo neho sa všetko točí. Tá virtuélna dedinka Kovačica veľmi je podobná mýtickej dedinke Makondo, z románu Gabrijela Garsija Markesa Sto rokov samoty, žije v dielach maliara Pavla Hajku, pravdepodobne najlepšieho a najoriginálnejšieho živého predstaviteľa kovačickej insity, maliara v najkrajších rokoch a dostatočnej maliarskej a životnej dospelosti, vycibreného štýlu a zvláštného kreatívneho jazyka a filozofie, že predstavuje silný most medzi insitným umením Kovačice v minulosti a umeleckou tvorbou v budúcnosti.

Pavel Hajko (1952) narodil sa v dedinke Kovačica, oázy Slovákov v Banáte, dedinke, ktorá je veľmi zvláštna a od 60-tých rokov až dodnes známa na celej planéte po insitnom umení. Mal šťastie, že si od mladosti povšimol maľovanie od jedného z najlepších insitných maliarov z Kovačice Martina Jonáša, od ktorého zdedil originalitu a prístup k téme, ale prebral aj niektoré symboly plodnosti na svojich obrazoch; klas kukurice a tekvicu. A možno sa od neho naučil i komunikovať s oblohou. Všetko ostatné, čo sa môže vidieť na jeho obrazoch je originálne a iba jeho. Hajko je jedným zo vzdelanejších insitných maliarov z Kovačice (zakončil strednú stolársku školu a veľa čítal).

To, čo Hajku vyraďuje od druhých insitných maliarov nie len z Kovačice a z územia bývalej Juhoslávie ale i širšie, predstavuje jeho venovanie sa erotike, ako jednej zo základných tém svojej práce. Insitné umenie vo svete charakterizuje detský, skoro nevinný prístup životu. Erotiky v insitnom umení ani niet, alebo je skrytá. Kohút na Hajkove obrazy „zletel“ roku 1975 keď sa mladý maliar začal zaoberať erotikou ako spôsobom vyjadrovania svojho temperamentu, ale tiež i vyjadrenia citov, ktoré vlastní každý človek.

Prvá reakcia pozorovateľov zvyknutých na obraz idylického života v Kovačici Zuzany Chalupovej, jej predchodcov a nasledovateľov, istotne má žiadosť rukami zakryť oči, aby skryli zjav nehého ženského tela, scény telesnej lásky, ba i niektoré druhy sladkej vášne a egzibicionizmu na obrazoch Pavla Hajku. Ale i ten, ktorý to možno urobil (a tých je istotne málo) veľmi rýchlo posunie prsty alebo celkom odstráni ruky, aby sebe umožnil pohľad na jeden celkom nový, obrazotvorný umelecký svet, ktorý je taktiež živý a skutočný ako aj výjavy dedinských obyčajov a detských hier u iných maliarov.

Pavel Hajko maľuje explicitné scény sexu, videné alebo zamyslené, svet ľudského, často skrytého života, ktorý on dáva do stredu dianí, na lúku, poľanu, do prírody. Nahé ženské obliny všade kam sa otočíme, často prikryté v nánosoch snehu alebo zeme, dedinské víly, riečne nimfy, dievčatá, ženy v každodennej práci, alebo na prechádzky, v neobyčajných stavoch-predstavujú apoteózu ženskej krásy a tomu, kvôli čomu je ona vytvorená, sexu ako spôsobu dosiahnutia najvyššej spokojnosti, ale i spôsobu, aby sa uskotočnilo oplodenie a tak predlžil život-po večnosť.

Maliar preukazuje neuveriteľný zmysel pre chumoristickú grotesku, pretkanú elementami fantastiky, ktorá sa poniekedy zdá akoby bola prenesená z tvorby Salvadora Dalija, ale zväčša má originálne charakteristiky. Náchylnosť k hre, skoro k žartu, uvádza autora, aby hrdinov na svojich obrazoch dával do nemožných situácií ( pozorovať porno záznamy na TV v prírode, voajerizmus všetkých druhov kde sú zaradené i zvieratá), a všade učinkuje kohút, ktorý sa vystatuje, pozoruje alebo učinkuje v sexe, kde mu je partnerom prekrásne nahé dievča, ale sprostredkovateľom je klas kukurice ako jedného zo symbolov falusa a nejaká rozkošná tekvica. Ako interpretovať vzťah medzi kohútom a divčaťom ak nie ako kovačická verzia leda a labud´?

Erotické výjavy Pavla Hajku nie sú ani v blízkosti hraníc pornografi , ktorú je veľmi ľahko prejsť ak sa zaoberáte erotikou. Naopak, Hajko preukazuje neskutočnú duchaprítomnosť a pocit pre mieru, ked´ pomocou detailov obrazotvornosti vytvorí demonštráciu svojej komunikácie s univerzumom. Jeho obrazy nie sú jednoduché, lebo on má zmysel pre detaily, pre rozprávku a väčšina jeho obrazov má veľa vedľajších príbehov (tak častých u japonských umelcov erotických grafík šunga z pozdného stredného storočia), takže predstavuje dobre zladené kompozície.

Pavel Hajko akoby úmyselne ukazoval svoju náchylnosť k idealizovaniu minulosti toľko prítomnú u iných kovačických maliarov. Na jeho obrazoch je mytológia, a rodná dedina, ktorú podáva je práve tá, v ktorej žije-využívajúc svoju obrazotvornosť. V tej dedinke žije aj kohút, vystatovačný panovník, dedinský hádkar, panovník ženskými telami, symbolom všetkého čo je mužské, silné, erotické, životné, vplyvné. Kohút komunikuje s oblohou a osobitnými božskými prameňmi svetla, on komunikuje s nekonečným priestorom, bojuje s druhými o nadvládu, dostáva sa ku mesiacu, k vrcholu krivej veže v Pise a Eiffelovej veže v Paríži. On je všade a bez neho sa nič nemôže, a ked´ sa lepšie pozrie, zistí sa, že je kohút symbolickým autoportrétom samého umelca, časťou jeho samého.

Dragan Milenković